Koleso šťastia | Tarotové príbehy


Ženy, ak ste sa niekedy báli pôrodu, možno toto nebude poviedka pre vás. Moja zvrátená predstava vzniku nového života. Hnusná, zbytočná a nevšedná. Možno toto sa mi snažili knihy, keď tvrdili, že neprijímam svoju ženskosť... Užite si poviedku a nezabudnite mi povedať váš názor.  
Viallen
 
Narodil som sa medzi purpurovými vodopádmi. Sníval som celú svoju budúcnosť a znovu som prežil svoju minulosť. Bol svedkom krásy beštie. Kam zmizli všetky city? Prečo ustal všetok ten detský smiech? Jednej noci som sníval o vädnúcej bielej ruži- novorodencovi tonúcom v celoživotnej osamelosti. A tam sa začal môj príbeh...

 Škriatok zazrel na svojho pána, ústa sa mu skrútili do nepríjemnej grimasy a s hundraním stiahol páčku. Jeho tučné prsty sotva omotali chladný kov a páčka sa s jediným rýchlim pohybom pod ich váhou bezvládne zložila k zemi. Stroj bolestne zapískal, roky opotrebovanosti na ňom zanechali nezmazateľnú stopu. Netrvalo však dlho a miestnosťou sa rozľahol zvuk vyfukujúcej pary a do seba zapadajúcich ozubených kolies. Hadovo červené oko sa zakrúžilo v jamke a s červeným leskom pomaly roztočilo Koleso šťastia. 

   „Dnes to príde!“ Zvolal muž pozorujúci to celé s dychtivým výrazom. „Dnes v noci príde!“

Veľké mechanické kliešte sa skĺzli po dlhej reťazi a zovreli mazľavú hmotu, ktorá sa čoskoro mala stať nádobou pre nový život. Starý muž dychtivo pristúpil k desivému výtvoru a precízne začal čistil špinavé telo. Čierny maz sa miešal so špinou a prachom tvrdej zimy. Potom mu siahol do úst a vyberal mu z nich hrudy čierneho bahna, až kým mu ich celkom neuvoľnil. V tom siahol do vrecka kabáta a vytiahol striebristý pohár a flakón s čírou tekutinou. Ešte nikdy som sa vo svojom živote necítil tak osamelý, ako keď som sa napil z pohára, ktorý počítal môj čas. V tom pohári Človeka je kvapka jedu. Napiť sa z neho znamená dať sa cestou ľavej ruky... V tom sa v miestnosti ozval prvý nádych. Lenže to už bol iný svet. Iný dotyk, keď matka privinula na hruď svoje plačúce dieťa. 


Teraz nepožehnaný v čase trúchlim za domovom. Čoskoro však budem oslobodený od starostlivosti, od ľudskej bolesti. Bez nevinnosti sa kríž stáva obyčajným železom, nádej iba ilúziou. Môj príbeh je najtrpkejšej pravda: Čas nám síce platí, ale zemou, prachom a temným tichým hrobom...


Obrázky sú od Parable

Epilóg pre záujemcov: Hádam sa vám táto mini poviedka páčila. Viac mojich pokusov nájdete v rubrike: Brko & pergamen. Ak by vás zaujímala moja kreslená tvorba, tá je v sekcií Tužka na papieri Nezabudnite ak sa vám páčilo pochváliť, budem rada za každý konkrétnejší komentár, samozrejme môžete vytknúť chybičky- len pritom nezabúdajte na moju krehkú dušičku :) Samozrejme ma môžete podporiť sledovaním na Google+ či iných sietiach, ktoré vidíte dole či v menu. Teším sa na vás aj pri ďalších článkoch.
Vaša priateľka Viallen

Menovky: , ,