Výhody a nevýhody súrodeneckého života | Zamyslený pohľad jedináčika...

Vedeli by ste si predstaviť, bez svojho súrodenca? Nuda alebo pokoj? Pre mňa jednoduchá otázka s jednoznačnou odpoveďou... Celý život počúvam sťažnosti a nadávky svojich priateľov na ich sestry a bratov: "Berú mi veci! Nedá sa s nimi hovoriť! Počuj, ak raz k tebe príde polícia, tak my sme sa s bratom milovali. Jasné?!... "Každý sa stále len zaoberá, aké je to z pohľadu mať súrodencov. A čo tak aj pohľad jedináčika? Toho sa nikto nespýta na názor? Možno je môj pohľad skreslený, ale takto to cítim ja...

Nebojím sa samoty. To už som tu raz písala. Byť sama mi robí dobre, a na rozdiel od niektorých ľudí to aj dobrovoľne vyhľadávam. Ležala by som mesiace pri tichom mesiace zízajúc na vodu, vyliezla by som na každú skalu, len, aby som si pozrela západ slnka nad morom. V tichosti, pokoji a samote. To je jeden zo základných stavebných kameňov môjho bytia.

Starká sa na tom vždy smiala, a ja som nechápala prečo, keď som to myslela absolútne vážne. Nechcem sestru, brata, ani iné stvorenia tomu podobné. Prečo? Psychicky by ma to zničilo.
Svojich rodičov poznám dosť dobre, a málokedy si odpustím im pripomenúť, že som zdedila to najhoršie z nich. Ak je moja teória správna (a zvyšné gény by pokradol druhorodený), moja sestra by bola bohyňou na tomto svete. Vysoká, s havraními vlasmi a zelenými očami, sebavedomá, veľmi výrečná a zavalená ľuďmi, ktorí by jej zobali z ruky. Presný opak mňa. Jednu z nás by to iste dostalo na cintorín- a ja vážne nechcem vedieť ktorú.

Na deťoch obdivujem jedine dve veci: za nič sa nehanbia a fantázie majú na rozdávanie. Musím si priznať, a nek to znie hocijako nechutne, vo svojej blízkosti znesiem iba deti určitého veku a tiež nie som typ ženy,ktorá uvidí dieťa (novorodencov, cumlíky,kočíky) a je z toho namäkko.
Ja nehádžem všetky deti do jedného vreca. Nejaký uvrieskaný rozmaznanec by si ma v živote nezískal. A vo všeobecnosti s deťmi viem vyjsť. Vlastne ma majú celkom radi. Mňa! To majú v tých ich hlavičkách riadne pomotané...
Teraz už len čakám, až to bude mať vlastný rozum, aby za tým človek nemusel neustále behať. Neviem sa dočkať!

Preberanie šminiek, chalanov, kto ma čo na sebe...Bla,bla,bla! Ježišikriste,baby,nemáte nič dôležitejšie na práci?! Ten sliz, čo sa raz má nazývať chlapom, v mojom veku, nezdvihne oči od môjho výstrihu- akoby som nejaký aj nosila...
Dokonca aj na blogoch je väčšina ľudí, ku ktorým sa vraciam staršia, ako dvadsať. Prinajmenšom končia strednú. V skutočnom živote mi nedajú až taký priestor, aby som ich presvedčila, že vek je blbé číslo, a s tým nič nenarobím.
Už v škôlke som sedávala pri učiteľkách.Ostatné deti mi prišli.. Ani ja neviem. Ako z iného sveta. Navyše mnohé názory, ani záujmy, ľudí v rovnakej životnej etape, proste nezaujímajú. O knihách napríklad ani nehovorím. Ak mi v triede zašuštia stránky, strhnem sa seba všetky páry očí, akoby na mojom mieste sedela nahá Angelina Jolie.
Nemám rada pozornosť a znervózňuje ma hovoriť pre veľkým davom ľudí. Ak ma učiteľ vyvolá odpovedať k tabuli, trasú sa mi roky aj kolená. A to som, prosímpekné, na prvom stupni chodila prednášať poéziu a prózu.
Ale som veľmi prispôsobivá. Dokážem vydržať v miestnosti skoro s každým typom človeka. Nemusím ho mať rada, ale viem byť naňho milá a počúvať ho a prehodiť niečo k témam, o ktorých sa so mnou chce rozprávať- až do vtedy, kým si nenájdem niekoho, kto ma skutočne zaujíma a svoje názory mu dávam preto, lebo viem, že ich ocení. Znie to kruto? Ja dokážem oceniť samotu, ale neniesla by som osamelosť.
Skôr či neskôr, si vytváram hlúčik ľudí, taký, aký mám aj teraz. Milujem ich. Sú pre mňa rodinou, aj keď sme to spoločné šťastie nemali.

Túto výčitku počúvam vždy. Nemusíš sa deliť!
No a? Berte si moje veci, kto chcete... To málo, čo na sebe chápem je napr. to, že ma materiál vôbec nezaujíma. Dostala som veľa vecí, no nikdy som o nič z toho nežiadala. Nepovedala som si mama- kúp mi toto, kúp mi hento-za takú vetu by som sa aj hanbila. Polovicu z tých vecí by som vrátila, alebo vymenila za niečo, čo mi peniaze nikdy nedajú.
Nedostávam ani vlastné vreckové a ja tak, ak si idem niečo kúpiť beriem to z vlastných peňazí, ktoré mi driemu v kasičke hádam dva roky. (Výplatný deň: Vysvedčenie a narodeniny+ nejaká tá brigáda,ak sa podarí)
Zatiaľ, čo spolužiaci opúšťali vykúpili hádam aj celú Pešť- a potom to nezabudli nechať ležať v skrini- ja som sa vracala z výletu so slovami: "Páčila sa mi jedna vec, ale bolo mi ľúto ich rozmieňať." Ja nechcem vypadať ako nadutec, len som na otázku peňazí citlivá. Nechápem postoj, že keď mi niekto pochváli tričko, hneď sa ma pýta koľko to stálo. Boli ste cez víkend niekde? Hej! A koľko vás to vyšlo? Prečo sa ma nikto nespýta, ako sa mi tam páčilo? Čo som zažila? Ale to už odbieham do iného príbehu- a iného článku.
Takto by sa dalo pokračovať dosť dlho,ale toto boli tie,ktoré sú pre mňa najdôležitejšie a napadli ma,ako prvé...

Súrodenec alebo jedináčik? Čo z toho si? Čo by si chcel byť?Aké sú podľa teba výhody a nevýhody mať súrodenca/byť jedináčik? Ak máš súrodenca, máš ho rád/a?A vy, jediné deti rodiny? Súhlasíte so mnou, alebo to tak vnímam iba ja? Myslíš, že jedináčik musí byť vždy rozmaznaný? Má väčšina tvoji priateľov súrodenca?

 Ďakujem, že ste si pozreli tento článok :) Dúfam, že sa vám páčil. Ak áno, nezabudnite mi zanechať nejaký pekný komentár. Teším sa na vaše názory. Tiež ma môžte podporiť cez +1 alebo follow. Ak chcete dostávať aktuálne informácie o nových článokv, nezabudnite kuknúť na môj google+ či bloglovin. Podobné články nájdete v rubrike Odlišné názory. Uvidíme sa pri ďaľšom príspevku a ja sa zatiaľ s vami lúčim :) 

Vaša priateľka Viallen