Tisícky svetiel nás míňali,
Príbehy sa vznášali okolo nás.
Ticho je už dlho preč,
všetky priania,ktoré sme mali,
všetky sny,ktoré sme zdieľali.
Áno, pamätám si na tú dobu...
Rozmýšľali ste niekedy, aké by to bolo stretnúť sa so svojou múzou.?Kedy sa teraz zjavila za vašim stolom, krútila sa na stoličke s pobaveným výrazom asi ako: "Ha! Som zvedavá, čo mi teraz povieš?"
Nóó, ja som to skúsila. A je to pekná mrcha! Vlastne mrcháň. A čo je najhoršie? Neviem bez neho žiť!
„Nemusíš sa ostýchať. Pokojne si jednu vezmi.“ Posuniem
k nemu podnos s pariacim čajom a pár maslovožltých sušienok s malými
kúskami čokolády.
„Vždy s takým noblesným výrazom. A tie slová!
Z kade ich berieš? Stredovekých filmov?“ Prehodí otrávene a po jednu
sa načiahne. „Trochu sa uvoľni dievča, lebo si budem pripadať ako na výsluchu.“
„Nikdy mi tento moderný svet veľmi nepasoval.“ Myknem plecom
a sama si vezmem kvetinkový tanierik s lahodným čajom.
„Ani zábava, nadávky, chlapci, tanec, diskotéky...“
„To nie je pravda! Mám len...Trochu iné predstavy
o voľnom čase, ako ostatní...“
„Normálni.“
„...ľudia.“
„Áno, áno. Zaprášené knihy, ešte viac šibnuté videohry,
nezmyselné seriály s tými veľkými očami. Totálne nabitý spoločenský život.
Nechápem, ako to všetko stíhaš, dračica. Vážne. A to som ani nespomenul toto.“
„Piekla som ich sama!“ poviem dotknuto, keď vidím napoly
rozdrvený koláčik v jeho dlhých prstoch.
„Fuj! Ja som vedel, že ma chceš otráviť...“ Pokrčil nos
a opatrne ho vrátil na miesto, akoby bál, že ho to každú chvíľu napadne.
„Nie,“ zhlboka sa nadýchnem, „len sa pozhovárať. Dlho si ma vôbec
nenavštívil. Mala som dojem, že si na mňa naštvaný.“
„Ó, niekto si tu myslí, že by mal získať cenu za bystrosť.
Ale mýliš sa...“
„Takže to nie je kvôli mne? Bála som sa, že som si ťa
znepriatelila.“
Prevrátil oči, zaklonil hlavu a z úst sa mu
vydralo niečo, čo som dovtedy počula len od svojej mačky. Nohy mal prevesené cez operadlo, takže na
chvíľu vypapal ako mŕtvola opäť prichádzajúca k životu.
„To to naozaj nechápeš?! Isteže je to aj kvôli tebe! Vy
ženské ste neskutočné. Myslíte si, že chlap za vami bude lietať ako pes,
kedykoľvek si zapískate. Potom šup na to, daj sem rýchlo nejaký nápad a až je
po všetkom, nedostanem ani jedno ďakujem. Len milión sťažností.“
Zaklipkám očami „Ono je nás viac?“ Dostanem zo seba napokon.
„Milióny a milióny po celom svete.“ Spokojne sa usmial
a ruky mu spočinuli za hlavou v zdravej póze frajera.
„Nenapadlo ma, že sa o teba musím deliť.“ Priznám
neochotne. Vždy som si myslela, aké je to medzi nami výnimočné. A jemu na
ničom z toho nezáležalo. Prehltnem sklamanie a znovu si vydobím jeho
pozornosť.
„A čo? To tvoja inšpirácia nemôže byť kurevník?“ Povytiahol
jedno obočie a šibalsky sa na mňa usmial že chcieť nechcieť som sa
k nemu musela pridať.
„Tak to teda si!“ Zasmiala som sa. „Lenže dnes večer si iba
môj.“ Postavila som sa nad neho so založenými rukami a celkom ma potešilo,
keď som videla jeho nechápavý výraz. „Tak kopni do vrtule.“
„Ďalší nápad? A nepreháňaš to troška? Ty poradne
nepracuješ ani s tými, čo som ti dal minule.“
„Dnes v noci to bude inak. A až sa raz bude písať
história, tá moja bude začínať presne tu a teraz!“
Ak sa nájde niekto, kto si to prečíta, okomentuje a ohodnotí, má moje obrovské ďakujem! :)
Na čaj s múzou mal byť typ príbehu len rozhovori, prosím. Preto sú opisy a podobné veci trochu zanedbávané. Osobne mi to už nepríde také dobré, ako keď som to napísala,ale budem rada za váš názor. Kritiku, chválu, niečo úprimné...
Menovky: Brko & pergamen, My art
