All dreams are real: Ten jediný, kto ma pochopí...

"Nenávidím ťa! Tak strašne ťa nenávidím!“ skríkla a bez toho, aby vedela, čo robí, sa pustila do behu.
„Valery, počkaj!“ ozval sa druhý hlas, no ona nečakala na odpoveď. Otvorila vŕzgajúce dvere, zlatá kľučka sa jej ladne vyšmykla z mokrých prstov, ako si utierala uslzenú tvár, a pustila sa do chladnej náruče temného lesa.

Prečo ma nechápe?! Prečo sa o to nikdy nesnaží?! Hnevala sa, hlava sa jej krútila ako kolotoč a v očiach ju štípali slzy, ktoré jej nečujne stekali po lícach ako malé koráliky pravdy. Áno, hnevala sa, no v prvom rade na seba. Ako ju mohla donútiť povedať také slová! Čo nevie, ako jej ublížila?

Bežala naprieč hrubým kmeňom stromu, ohnutých a zvráskavených ako telá tisícky ľudí. Bolo jej jedno, že sa jej kamene zarývajú do bosých nôh, polámané halúzky bičujú krásnu tvár a strapatia krátke vlasy, že ani nevie, kam ide a lesná zver, na ňu musí pozerať ako na chorého blázna. Po tom, čo zažila, musela vypadnúť. Zavrela oči. Dokonca ani nevnímala úpenlivý hlas stále valiaci sa za ňou lesnou čistinkou. To jediné, čo počúvala, bol vlastný hlas srdca hrmiaci hlboko v jej ušiach a celom tele. Zrazu vedela presne, čo musí urobiť. Pôjde za ním. On jediný ju zachráni.

Už len myšlienka naňho jej opäť vliala energiu. Nohy, akoby vytušili jej nadšenie, ju nasmerovali na správnu cestu. Usmiala sa. Isteže ho nájde. Priťahujú sa ako dva magnety.

Stromy pomaly začínali rednúť, až odhalili malý vodopád, stekajúci po krehkých tmavých skalkách do strieborného jazierka, i vysokú postavu klenúcu sa nad ním.

„Kto je tam?“ ozval sa výstražne hlboký hlas. Valery jasne videla, ako tmavá silueta pootočila hlavu jej smerom, no bolo jasné, že ju ešte nespoznal. Toto miesto je dokonalé. On je dokonalý. Opravila sa a sťažka zakričala jeho meno. Nohy ju od behu pálili, to však pre ňu nebolo nič, s porovnaním horúčavy, ktorá teraz zaplavila jej srdce.

„Ach, Valéria,“ vzdychol a už bežal k nej, stačili mu sotva tri kroky, aby sa k Valery mohol dostať. Nežne ju objal okolo pliec, keď zablúdil pohľadom až k jej nohám, strhol sa. „Preboha, čo sa ti stalo?“

„To nič nie je,“ zašemotila. Nervózna prestúpila z jednej na druhú a všimla si ako sa na steblách trávi vytvárali červené prúžky krvi. Prijímali ju, stávali sa jej súčasťou. „Trošku som sa porezala,“ priznala zahanbene, ale červeň na tvári rýchlo vystriedal jej úsmev.

„Nečakal som, že prídeš,“ povedal po chvíli a viedol ju ďalej od lesa, aby sa mohla posadiť.

„Ja budem vždy pri tebe,“ zasmiala sa šibalsky a s úľavou si konečne vystrela nohy. „Prečo si vlastne tu? Nie je trochu neskoro na prechádzky?“

„A to mi hovoríš ty ?“ Nadvihol obočie. Z chumáčov vlasov jej vybral stále zaseknutý list, na čo ona iba mykla plecami. Stáva sa. Naznačila mu pohľadom, no on si ju už dávno nevšímal. Povaľoval list medzi prstami, akoby mu tá špirála mala prezradiť všetky tajomstvá sveta. Kiež by prezradila!

„Išiel som rozmýšľať. Doma som nemal pokoj a zrazu som sa nejako ocitol tu.“ Rozhodil rukami, ako keby do nich chcel ukryť celý les. „Len som si to potreboval rozmyslieť.“

„A čo je také dôležité, že sa pre to potuluješ v lese, ako potrava pre medvede?“ Šťuchla doňho. Dúfala, že sa na ňu usmeje. Miesto toho však jeho tvár potemnela. Mesiac zašiel za mraky a nechal ich v chladnej pustatine lesa. Samých, a v temnote.

„Ponúkli mi prácu v Penure. Zajtra ráno mám odísť. Pán Strilang sľúbil, že ma tam hodí autom, takže nebudem musieť míňať peniaze. Len som nevedel, či sa mám ísť rozlúčiť.“

„Ty odo mňa...Odchádzaš?“ posledné slová už vyslovila šeptom. Každé jedno ju stálo viac síl, než dôjsť až sem. Pomaly sa jej vrývali pod kožu ako živé hady. Ničili ju a trhali na kusy zvnútra. „Prečo?“ Ovinula si ruky okolo pásu a zrazu si uvedomila to najhoršie.

„Takto to bude najlepšie, Valery. Pre nás všetkých.“ Všetkých? „Ver mi.“ Vstal, vedela, čo sa chystá urobiť. To jediné ju mohlo priviedlo naspäť do reality. Je to sen. Hrozne zlý sen!

„Michael!“ schytila ho za predlaktie, zas a znovu, ale on sa jej bez väčšej námahy zakaždým vymámil. Utekal jej medzi prstami. Doslovne a ona cítila, že s tým nič nemôže robiť. „Michael, počkaj, musím ti niečo povedať. Prosím. Je to dôležité...“

„Nie, Valery, nič viac nehovor! Nechaj ma ísť. Rozhodol som sa, nijako to nezmeníš. Tak, mi daj pokoj!“ Dôkladne oddelil každé slovo a potom zmizol v húštine. Nechal ju tam stáť. Zničenú a skrvavenú.

Bolo už ráno, keď sa dostala domov. Jej mama sedela na schodoch zabalená prikrývkami. Ruky, ktoré prekrývali stále premočené vlasy, mala položené na tvári. Skôr než stihla vydať čo i len hláska, matka roztvorila svoju náruč a láskyplne ju zahalila pred zvyškom sveta.