Po dlhšej dobe sa vám opäť hlásim a s tým aj moje divné myšlienky a názory. Dúfam, že som vás hneď prvou vetou neodradila, ale je tu jedna téma, ktorú si poslednú dobu stále prehrávam v hlave.
Možno je to tým, že som práve dočítala knihu, ktorá sa zaoberala šťastím a cestami, ktorými sa človek vydáva. Chybami, ktoré neustále robí, ale aj o hŕstke tých, čo nakoniec nájdu to, čo v živote čakajú. Potom si Zoocy napíše podobný článok o dospelosti a hneď je na svete niečo, čo mi môže vŕtať v hlave...
Pozerám na cestu...
Ale možno je to aj tým, že som v podstate nechala za sebou jednu etapu života. Večer pred koncom roka som ležala v posteli a rozmýšľala, aké to asi bude ďalej. Nechávam za sebou jednu školu a za pár mesiacov nastupujem na novú a o pár rokov to bude zase to isté, lenže do školy predsa človek nemôže chodiť večne ( také utrpenie nemožno nikomu priať :D )- a to je práve to, čo ma zaujíma. Čo potom?
Myslím, že každý z nás už uvažoval, čo bude raz robiť. Kam vlastne budú jeho kroky smerovať. Každý chce v živote niečo dosiahnuť. Je to pekný pocit, keď sa raz človek obzrie a zistí, aký kus cesty vlastne urazil, koľko stratil a koľko toho naopak získal. Ako musel bojovať, aby si nakoniec mohol zakričať: "Áno! Dokázal som to!"
Samé otázky, no žiadne odpovede.
Pamätám si, že v detstve to bola jedna z najčastejších otázok, aké som asi dostávala: "Čo budeš robiť, keď vyrastieš?"
Vtedy som to nejako neriešila. Starká so mňa chcela mať doktorku. Aj napriek môjmu panickému strachu z krvi, ihiel, nemocníc a všetkého, čo s tým vôbec nejako súvisí. Nehovoriac o zubároch, ktorí sú podľa mňa dobrí iba v prípade, že po zbytok dňa sa nemusím vracať späť na chémiu alebo inak otravnú hodinu. To mi potom aj to večné čakanie na to, až započujem ten príšerný zvuk vŕtačky, z ktorého mi ide rozhodiť hlavu, naozaj stojí za to.
Rodičia mi len opakovali, že základ je mať dobré známky a potom si môžem vybrať všetko po čom zatúžim, no moja odpoveď (okrej ten pre starkú, ktorej som vždy prízvukovala nech na to zabudne!)- bola vždy rovnaká: "Neviem. Až príde čas, budem vedieť, čo je pre mňa to pravé."
Dlho som čakala na svoj blesk a on konečne prišiel. Vrátila som sa ku svojej starej láske- k písaniu. Lenže potom prišla deviatka, do rúk nám dali papiere, ktoré mali rozhodnúť celú našu budúcnosť (dobre, trochu preháňam, ale niečo na tom pravdy je). A zrazu mi zostalo už iba to pôvodné neviem. Ako môžem vedieť, čo má byť pre mňa to pravé už teraz? Nakoniec som si, samozrejme, vybrala.
Rozhodla som sa ísť študovať španielčinu na bilingválne gymnázium, čo vlastne už od detstva bola vec, ktorú som si povedala, že raz urobím. A myslím, že som sa rozhodla dobre, len chcem povedať, že keď sme boli deti, všetko bolo nejaké jednoduchšie. Obliekli sme si maline šaty a mohli sme byť herečky, modelky. Zobrali nejakú hračkársku gitaru a zrazu sme mali pódium a milióny plyšových fanúšikov. Na dvore sme sa hrávali na učiteľky- že mi to už teraz príde ako dosť divný nápad :D Boli sme tým, kým sme chceli byť.
Realita vs sen
Nejde o to, že by som nevedela čo chcem, ale človek nikdy nevie, ako to dopadne. Skôr sa bojím toho, že príde čas, až sa toho budem musieť vzdať. Nechať sny ležať nech pomaly padajú prachom a proste sa vybrať smerom, ktorý je možno pre mňa aj rozumnejším, i keď mi tá myšlienka neskutočne trhá srdce.
Ako môže byť človek takto skutočne šťastný? Príde to časom alebo proste len berie čo má? Toľko ľudí sa vzdáva svojich snov či je to už v prospech rodiny, živobytia a sny pomaly uhýnajú v zabudnutí... Desí ma to.
Prečo je tak málo ľudí, ktorým sa podarí žiť svoj sen? Mať prácu, ktorá ma nie len uživí, ale bude niečím, čo ma skutočne baví a naplní. Sadať si k tomu s pocitom, že vlastne ani nejdem pracovať.
Hlavne ako malá som mala večne hlavu v oblakoch a vlastne sa toho od vtedy až tak nezmenilo. Stále sú pre mňa sny niečím výnimočným a nesmierne dôležitým. Neviem si predstaviť bez nich život. Sú bránou do iného sveta, kde všetko môže byť úžasné. Tak prečo ich ničiť?
Nestojí to snáď za to, preniesť ich sem k nám ak to stojí, čo chce? Sny sa presa môžu plniť. Stačí iba veriť.
Fajn prvé čo ma zaujíma- váš názor na článok a potom na video.
Fajn prvé čo ma zaujíma- váš názor na článok a potom na video.
Dobrý? Zaujímavý? Kostrbatý? Príliš dlhý a nezáživný?
Čo má podľa vás väčšiu silu- sen či realita?
Veríte bezvýhradne, že dosiahnete to, čo chcete alebo máte zadné dvierka?
Čím ste chceli byť, keď ste boli malí? A teraz?
Mali ste problém s vyberaním školy?
Teším sa na vaše názory :) Vaša Vialen (Magicforever)