Raz som tu už vystúpila
S hlavou skrytou v mojich dlaniach
Skrz to všetko, čo som vedela o tomto mieste
Nikdy by som nepochopila...
Na kopcoch horeli polnočné ohne
Povera zamorovala vzduch
Iskry lietali z ohňa o polnoci
Hviezdy sú preč a kúzlo je tu
Blackmores Night
Ležala na malej posteli uprostred
vyblednutej izby. Unavená a vysilená, ako keby práve dobehla maratón.
Celé telo mala ako z olova. Cítila ako sa prepadáva vyležaným matracom,
akoby sa každou chvíľou mala stať jeho nedeľnou súčasťou. Zatúžila sa
trochu narovnať, prebehnúť sa po chodbe a vrátiť sa nečujne späť, ale
pripadala si ťažká a unavená na každý pohyb, tak len ticho pozorovala
svoje okolie.
Starú sterilnú izbu s trochu zeleným odtieňom, ktorý sem
dal zaviesť jeden doktor po tom, čo už nemohol uniesť pravdu tejto izby.
Jej zákutia mohla opísať už naspamäť . Prístroje a hadičky stojace na
každom kroku. Zvláštne, že jej nepripadala také desivé, ako po prvýkrát.
Toľkokrát sa budila s pocitom, že ruky jej zvierajú nechutné hady,
obtáčajú sa okolo nej, prúžky červenej krvi nečujne dopadajú na podlahu z
toho, ako sa jej nechutné priesvitné stvorenia zarývajú pod jemnú
detskú kožu. Nikto ju nepočuje kričať, nikto jej nepríde na pomoc,
dokonca ani mama a otec, ktorí jej sľúbili, že vždy budú s ňou.
Je
jedno ako dlho ju sestričky chlácholili, hladkali po dlhých vlasoch s
falošnými úsmevmi na tvárach a hlbokými tmavými kruhmi pod očami od
dlhého nevyspatia, nikdy sa toho pocitu celkom nezbavila. Spomenula si
ako sa raz v lete topila v bazéne. Bolo to rovnaké. Pľúca sa jej
napĺňali a mala pocit, že nemôže dýchať, telo neposlúchalo, oči vnímali
ale myseľ sa strácala v tme. Všetko bolo také chladné. Aj teraz je.
Striasla
sa a pritisla si k prsiam spleť dlhých čiernych vlasov, čo kedysi
bývala jej obľúbená hračka. Malý ušmudlaný psík jej ticho zaprotestoval v
náručí a potom sa uvelebil gombíkovým noštekom na jej bledom líci. Keby
mohol, určite by jej už dávno olizol tvár, zohrial ju teplým dychom a
dlhou srsťou sa tisol k jej telu, ale aj keď jeho látková duša nemohla
dať dievčati všetko, čo v tú chvíľu potrebovala, mohlo jej dať to
najmenšie- skutočné priateľstvo.
"Psy
napravia všetko!" vysvetľoval jej otec jedno popoludnie. Pamätala si ho
celkom jasne. Ako otec máchal dlhým prstom, energicky občas potriasol
hlavou a s mäkkým pohľadom obdivoval svoju dcérku.
"Sú verné a poslušné.
Tie ťa nikdy nezdravia." Potiahol ju za drobnú kučierku, ako to občas
zvykol robievať a pokúsil sa o veselý úsmev. Páčil sa jej ten pohyb.
Pripadala si vtedy zvláštne výnimočná. Bol to niečo, ako sľub, akurát
nevedela čoho.
"Radšej sa sami obetujú, akoby mali ublížiť svojím pánom.
Ver mi, Rebeka, ak ťa niekto ochráni, bude to on." Pousmial sa otec a
podal jej plyšového psíka do rúk. Dievča ho vďačne prijalo a schovala ho
vo svojom drobnom náručí, tak ako sa potom stalo ich pravidelným
zvykom. Nevedela prečo jej otec chce dodávať toľkú odvahu, ani to, prečo
keď mu poďakovala a pobozkala ho na líce, mu zrazu vyhŕkli slzy, no z
hračky mala značnú radosť.
"Nemal by
si chrániť mňa," šepla psíkovi potichu, "oni ťa doma potrebujú viac ako
ja." Pohladkala ho. "Všetci sa ma pýtajú ako sa mám a pritom oni
vypadajú tak hrozne!" Zavrela oči. Svetlá v miestnosti sa jej zlievali
do veľkej žltej gule a na chvíľu jej pripomenuli hvizdy. Hviezdy! Ach,
tak dlho ich nevidela.
Len nepatrne si
uvedomovala, že mama stojí za zašpineným oknom. Nevidela ju dobre, ale
vedela, že plače. Vždy plakala. A ona to tak neznášala.
Už
keď sa chystala spať, vošiel do izby zvláštny pán. Najzvláštnejší,
akého kedy videla.Nemal na sebe biely plášť, ani tú zvláštnu vecičku s
krúžkom na konci, do ktorého jej doktor hneď prvý deň zakázal kričať.
Mal na sebe tmavý teplý kabát s pár dierami, ktoré mu odhaľovali aj
spodné kusy oblečenia, klobúk ako nosievali v starý páni, mu prikrýval
vlasy ešte dlhšie než mala ona, no zvlnené v rovnakých kučerách.
Je pekný. Pomyslela si a jemne sa usmiala. Na líčkach sa jej zjavili drobné jamky a očká detsky zaiskrili.
"Aj ty si pekná," prihovoril sa jej jemne a opätoval jej nevinný úsmev.
Bola
presná kópia svojho otca. Ani odraz v zrkadle nebol nikdy presnejší.
Tie oči, ten úsmev. Až na tie vlasy. Zlatisté kučery jej matky jej
zvodne padali po pleciach. Nebolo pochýb, koho pred sebou má.
"Vy ste doktor?" spýtala sa naivne, no dúfala v nesúhlasnú odpoveď . Musela sa uistiť.
"Nie." Pokrútil hlavou, posadil sa na okraj jej postele a dievča neprotestovalo. Už dlho sa jej nepýtali, či smú, i keď teraz v to ani nedúfala. "No i ta by som rád vedel, ako sa cítiš, Rebeka."
Vzdychla
si. Už sa jej nechcelo odpovedať na podobné otázky. Ruky položila do
lona. Malá spletitá guča sa ochranársky uvelebila medzi ním a dievčaťom.
"Celkom dobre, ďakujem," povedala napokon. Nezaujímalo ju, odkaľ vie
jej meno. Tu ho nejako vedeli všetci, no prekvapilo ju aké sú tie slová
pravdivé. Ruky jej už nepripadali ťažké, oči unavené a chlad zmizol,
akoby niekto náhle zažal slnko.
"Chcela
by si odtiaľto odísť, však?" spýtal sa jej muž a načiahol k nej ruku,
nie príliš blízko, aby sa nezľakla, ale dosť na to, aby si uvedomila
význam tých slov. "Poď, vezmem ťa na krajšie miesto."
"Odísť?"
Hľadela naňho prekvapene. Iste, že chcela odísť! Od prvej chvíle
netúžila po ničom inom, než sa vrátiť do svojej mäkkej postieľky,
pritisnúť sa k Tedymu, malému mackovi, ktorého nechala na nej tak kruto
ležať. Byť opäť s ockom a mamičkou ako rodina. Opäť šťastná.
Muž vzdorovito pokrútil hlavou. "Nie, Rebeka, tvoji rodičia nemôžu ísť s nami. Oni patria sem, ty nie..."
"Prečo?"
vzlykala. "Ja chcem byť s mamou a ockom! A čo bude s Charliem?" Vtisla
mu pred tvár chlpaté zjavenie. "Budú sa hnevať ak odídem. Ja musím
ostať. Musím."
"Pochopia to,"
ubezpečil ju, ale Rebeka sa naďalej nespokojne vrtela. Cítil, že ju
stráca, no nedokázal tomu zabrániť "Až príde čas, prídu za tebou. Opäť
budete rodina. Sľubujem. Prosím, teraz poď so mnou. Ak tu ostaneš,
nečaká ťa nič dobré..."
Tentokrát sa
už nedokázala ubrániť slzám. "Klameš!" zvrieskla a odrazila sa na nohy
tak svižne ako prvotriedna baletka. Muža sa ju pokúsil napriek všetkému
zastaviť, no vedel, že je to zbytočné. Dievčaťa sa ani nedotkol a to
zareagovalo príliš rýchle. "Charie, pomôž mi!" Hodila po mužovi malého
psíka a bez obzretia vybehla dverami.
V
tú istú chvíľu vbehla do miestnosti matka. Jej dlhé nohy sa ešte
obtreli o dcérinu nočnú košieľku, no potom, akoby si ju ani nevšimla,
ďalej bežala k rozhádzanej postieľke uprostred izby.
"Mami! Ja..." Nemocnicou sa rozľahol zúfalí detský výkrik, trhal srdcia a ničil duše, no už bolo nikto, kto by si ho vypočul.
Muž
bol preč. Jeho čierne vlasy sa stratili vo svetle a dlhý kabát zmenil v
krídla nesúceho ho ďaleko od ľudského sveta. Zmizol, ako keby ani nikdy
neexistoval.
Jediné, čo po sebe zanechal, bolo prázdne telo dievčatka a dušu navždy blúdiacu v temnote.
Obrázky sú z DeviantArt.com
Ďalšie poviedky,ktoré by sa vám mohli páčiť:
Moje fotografie: Krutá pani Zima / Pokusy s ovocím /
Kreslím: Pod rúškom noci / Päťka porazených
Keďže
nejako nestíham písať články, povedala som si, že vám sem uverejním
aspoň tieto stariny. Aj tak vidím, že sa nenájde veľa ľudí odhodlaných
prečítať si to ( no ja viem, čas je drahocenný...), takže mi je to dosť
ukradnuté. Na prvotnej tvorbe sa dá aspoň dobre zasmiať...
Čo
myslíte, existuje nejaký posmrtný život? Myslíte, že duša môže uviaznuť
na tomto svete alebo v nejakom medzisvete? Veríte na duchov? Či sú to
pre vás iba hlúpe rozprávky na strašenie detí?