Ona bola ako aprílová obloha
Svitanie v jej očiach
Dieťa svetla, žiarivá hviezda
Oheň v jej srdci
Najjasnejší deň a roztápajúci sa sneh
Porážajúca chlad
Október a apríl
The Rasmus ft. Anette Olzon
Milovala hudbu. Vždy ju to k nej tiahlo. Aj napriek všetkým
zákazom, nenašiel by sa deň, kedy by si ho neprišla vypočuť. Tak rada
spomínala na deň, keď ho začula prvý krát. Sedel pod kamennou fontánou,
kam si nehybná tvár anjela ticho prelievala svoje slzy, dopraskané telo
prišlo o svoju mladosť i silu a ovisnuté krídla, už dávno zabudli, čo to
znamená lietať. Ten videl viac, než by ľudské oči uniesli. Ani pohľad
upierajúci k svojím bratom, nemohol skryť tú neprávosť a žiaľ nad ľuďmi,
ktorým sa zdal šuchot stromov pritichý a vôňa ruží bezvýrazná. Jeho
však stále nežná náruč teraz vítala mladého hudobníka, ktorý spieval o
jeho ťažkom osude. Pieseň, ktorá navždy zmenila jej srdce.
Zvuky
lutny rozozvučali tečúcu vodu, napĺňali celú záhradu ako teplý dotyk
slnka za letných dní. Dokonca aj vtáky boli potichu, vychutnávali tú
krásnu symfóniu človeka i anjela. Zdalo sa, že nachvíľu patria iba jeden
druhému.
"Hráte nádherne," vyhŕkla, no vzápätí očervenela,
pretože lutnista okamžite prestal štekliť struny svojho nástroja. Uprel
na ňu žiarivo kobaltové oči a jemný úsmev pravého romantika.
Nechcela ho
rušiť, no už to nemohla vydržať. Chcelo sa jej tancovať. Rozhadzovať
rukami a smiať sa ako malé dieťa. Mužove ruky a melódia by ju poviedli.
Kráčala by po stopách jeho nôt, až by sa v nich stratila, stala sa ich
súčasťou, ako ony už teraz boli jej.
"Ďakujem, paní moja" povedal mäkko a úctivo sklonil hlavu, no neustále
ju sledoval pohľadom, "ale vaša chvála by nemala patriť mne. Ja som iba
posol." Sklonil sa a zas si začal vybrnkávať tóny tej čudnej melódie,
ale dievčina nebola ochotná tak rýchlo sa vzdať.
"A keď nie vám, komu teda?" Zasmiala sa a prekonala vzdialenosť, ktorá ich od seba držala.
Mladík sa ani na chvíľu nedal vyviesť s rovnováhy, jeho oči sa v tieni sochy energicky zaleskli.
"Vílam,
predsa! Komu inému, než vílam." Zasmial sa a ako dôkaz opäť potiahol
strieborné vlasy a po pár tónoch pokračoval v novej piesni. Tentokrát
rýchlej a veselej, akoby sám zo sebou začal hrať nejakú, pre ňu
nepochopiteľnú, hru.
"Nezahrávajte sa so mnou! Víly predsa
neexistujú," zatrucovalo dievča. Asi sama dobre nevedela či má byť
prekvapená, alebo nahnevaná, že si z nej hudobník takto uťahuje.
"Samozrejme,
že áno," oponoval jej jemne, no jeho oči sa hýrili nedočkavosťou.
"Stretávam ich každý deň. Niekedy na mňa iba mlčky hľadia, akoby som pre
ne ani neexistoval. Inokedy sa mi smejú, prehadzujú si dlhými vlasmi
okolo pliec a snažia sa ma zmiasť svoju krásou, pritom dobre vedie, že
len oni môžu prísť za mnou a nikdy nie naopak, no keď majú dobrú náladu,
šepkajú mi do ucha a hrajú miesto mňa. Ak teda stále chcete niekomu za
tú hudbu poďakovať, musíte to povedať im."
"A ako ich voláte?
Keď už im mám ďakovať, musím predsa vedieť mená." Prisadla si k nemu,
bolo mu jasné, že jeho slovám neverí, ale ani sa mu nesnažila nijako
oponovať.
"Ony nemajú mená." Pokrútil hlavou. "Všetky sú
krásne a jedinečné, nezaslúžia si obyčajné ľudské mená. No my, umelci,
sme im predsa jedno dali. Úžasné a neopakovateľné, ako ony samy."
"Aké?" spýtala sa zvedavo.
"Predsa Múzy!" Žmurkol na ňu-a i s dievčinou sa započúval do pestrých melódií jeho víl.
XXX
Od
toho ich rozhovoru uplynuli veky, no i tak stále stál pri nej, presne
ako v ten deň. Teraz však už jeho tvár zdobil iba nakreslený úsmev s
malými bodkami na lícach. Brmbolce z dlhej čiapky mu padali cez tvár a
skrýval jeho žiaľ, ktorý sa k jeho postaveniu rozhodne nehodil.
Anjel v
záhrade sa z jeho spoločnosti viac netešil. Staré telo stratilo aj
posledný nádych nádeje, ktorý mu dala jeho čarovná lutna. Matne si
spomínal na dlhé večery hrania, keď jeho paní nemohla spávať. Na ten
krátky záblesk mladíkovho poznania, že ju miluje. A aj jeho hnev až
pochopil, že ona nikdy nebude jeho.
No, i tak teraz stál zas pri nej a vo svojom srdci ju vlastne ani nikdy neopustil.
Po
sále sa ozvali vábivé melódie a on preklínal všetky víly vedúce jeho
skrehnuté prsty. Ľudia v pestrých našuchorených šatách sa kĺzali po
tanečnom parkete. Boli to len úbohé bábky, vedené niťami jeho nástroja.
Bez citu či poznania. Aké úbohé bytosti!
Len
jediné jedno dievča sa vznášalo vo víre ľudí zo strany na stranu
nevšímajúc si nenávistné pohľady ostatných. Počúvala melódiu, ktorú nik
iný nepočul a užívalo si slobodu, akú nikdy viac nezažije.
Hudobník zavrel oči. Euterpéin šepot zanikal v temnote, až počul iba tlkot vlastného srdca.
Otvoril oči a usmial sa.
Áno, aj ja ju počujem.....
Obrázky sú z DeviantArt.com
Ďalšie poviedky,ktoré by sa vám mohli páčiť:
Moje fotografie: Krutá pani Zima / Pokusy s ovocím /
Kreslím: Pod rúškom noci / Päťka porazených
Toto
je taká kratučká poviedka ( no musela som ju ešte skrátiť, aby sa
vošla:D ), ktorá vznikla asi tak pred štyrmi alebo troma rokmi. To málo,
čo sa mi podarilo zachrániť zo starého počítača. Bolo to iba napísané,
žiadne úpravy. Keby som sa do toho trochu pustila, asi by to bolo
lepšie, ale čo už...
Keď budem mať čas, tak sa s tým pokúsim
niečo zrobiť, ak bude o to stáť, pokojne pridám aj vylepšenú verziu.
Teraz to, ale nechám na vás, aby ste mi povedali, čo presne mám zle, čo
sa vám naopak páčilo. Ja viem, že dlhé komentáre sú otravné, ale ja ich zbožňujem!
Ps: Euterpé je múza. Poznáte trochu grécku
mytológiu, nie? Ochrankyňa lyriky a hudby. Jej znakom bola flauta- tá
síce v poviedke nie je, ale len tak pre info :D
Zatiaľ sa s vami lúčim.
Viallen (Magicforever)